VORONJA - JK Dubnica
Hlavná ponuka:
VORONJA
EXPEDÍCIE
Pod povrchom s Petrom Medzihradským
02 marec, 2014 / by Afro / in Šport
803
Slovensko patrí k pomerne úrodným oblastiam na svete, čo sa týka výskytu jaskýň a podzemných krás. Nadšenci podzemnej turistiky si u nás skutočne môžu prísť na svoje a nielen oni. Takisto objavitelia nových jaskýň majú veľkú možnosť realizácie v tomto smere. Na Slovensku máme viac ako 5650 objavených jaskýň, z ktorých je 12 sprístupnených a z toho 6 je uvedených do svetového prírodného dedičstva UNESCO.
Medzi takýchto objaviteľov a nadšencov pre spoznávanie podzemných útrob patrí aj Peter Medzihradský, prezývaný aj Medzo. Medzi jaskyniarmi je známy nielen u nás na Slovensku. Niet divu, je totižto držiteľom slovenského hĺbkového rekordu. Dosiahol ho v najhlbšej jaskyni na svete Krubera-Voronja na Kaukaze. Jeho rekord má hodnotu úctyhodných 2060 metrov. Popri tejto jaskyniarskej vášni sa aktívne venuje aj paraglidingu, skialpinizmu, turistike a aj fotografovaniu. Je tiež predsedom Jaskyniarskeho klubu Dubnica nad Váhom, ktorý má svoju základňu na Mojtíne a pôsobí tak vlastne v Mojtínskom krase v Strážovských vrchoch. Klub je riadnym členom Slovenskej spaleologickej spoločnosti.
Keď som Petra kontaktoval so záujmom urobiť s ním rozhovor o podzemnom jaskynnom živote a zážitkoch s tým spojených, dostal som od neho okamžite pozvanie k nim na Mojtín. Povedal mi, že keď chcem o tom písať, nech si to prídem zažiť, aby som vedel o čom píšem. V duchu svojho obľúbeného hesla „najlepšia investícia je investícia do zážitkov“ som teda neváhal a spravil si výlet k nim do jaskyniarskeho klubu a následne aj okúsil život v jaskynnom prostredí. Vzal ma do jaskyne na Rubani, kde som absolvoval úsek o dĺžke približne štvrtiny celkovej objavenej dĺžky tejto jaskyne a asi 30 metrov hlboko. Bolo to vzrušujúce. Odporúčam to každému, kto samozrejme netrpí klaustrofóbiou a nepodlieha hneď panike, pretože aj v jaskyni je veľa situácii, kedy si treba zachovať nadhľad a konať s chladnou hlavou. Na prežitie takejto nevšednej záležitosti vám stačí v podstate úplne málo. Nakontaktovať na jaskyniarsky klub a dohodnúť sa s nimi. Radi a ochotne vám poradia a dohodnú sa s vami na vašej výprave.
Keď som Petra kontaktoval so záujmom urobiť s ním rozhovor o podzemnom jaskynnom živote a zážitkoch s tým spojených, dostal som od neho okamžite pozvanie k nim na Mojtín. Povedal mi, že keď chcem o tom písať, nech si to prídem zažiť, aby som vedel o čom píšem. V duchu svojho obľúbeného hesla „najlepšia investícia je investícia do zážitkov“ som teda neváhal a spravil si výlet k nim do jaskyniarskeho klubu a následne aj okúsil život v jaskynnom prostredí. Vzal ma do jaskyne na Rubani, kde som absolvoval úsek o dĺžke približne štvrtiny celkovej objavenej dĺžky tejto jaskyne a asi 30 metrov hlboko. Bolo to vzrušujúce. Odporúčam to každému, kto samozrejme netrpí klaustrofóbiou a nepodlieha hneď panike, pretože aj v jaskyni je veľa situácii, kedy si treba zachovať nadhľad a konať s chladnou hlavou. Na prežitie takejto nevšednej záležitosti vám stačí v podstate úplne málo. Nakontaktovať na jaskyniarsky klub a dohodnúť sa s nimi. Radi a ochotne vám poradia a dohodnú sa s vami na vašej výprave.Poďme teda k sľúbenému rozhovoru, kde nám Peter povie čo to zo svojich bohatých zážitkov a skúseností z jaskyniarskeho života.
Ako si sa dostal k jaskyniarstvu ?
K jaskyniam som prešiel z lezenia. Bolo to keď som mal asi osemnásť rokov. Pracoval som v ZŤS – ke. Tam bol taký starý jaskyniar a ten ma zobral k nim na Mojtín. V prvej jaskyni som bol ale na Kortmanke ,to je neďaleko Pružiny. Je to taká pekná veľká priepasť, kam sme sa spúšťali po lane. Potom neskôr sme začali chodiť na Mojtínsky kras.
Takže si mal zaľúbenie v jaskyniach na prvý pohľad ?
Vieš čo, je to dosť aj o ľuďoch. Ja som začal chodiť medzi jaskyniarov, pretože to bola dobrá partia, takže ja som vlastne začal chodiť do dobrej partie. Medzi horolezcami to bývalo skôr také napäté. Neboli dobré vzťahy medzi horolezcami vtedy. A hlavne to nikdy neboli také veľké bandy ako pri jaskyniach.
A ako reagovalo okolie ? Nebáli sa o teba?
Tak rodina sa bojí doteraz. Pár krát sa stalo, že išlo aj o život. Na tej Kortmanke ma trafilo drevo do hlavy. Museli ma aj zašívať. Obavy sú vždy, ale veľa vecí neovplyvníš. Môže sa pokojne stať, že ťa tam aj zavalí.
Ak by sa teda človek chcel dať na tento koníček, čo podľa teba potrebuje ? Aké povedzme charakterové predpoklady by mal mať?
Mal by to mať svojím spôsobom vrodené. Nesmie mať určite klaustrofóbiu . Takisto je lepšie keď si menší ako väčší, ale bývajú aj väčšie jaskyne. Sú expedície, kde sa aj lezie na lane a tam je výhoda byť väčší. Človek to rýchlejšie vylezie, aspoň sa toľko nenarobí. U nás na Mojtíne je ale určite výhoda byť menší.
Čo sa týka charakteru mal by byť seriózny, prístupný, kamarátsky. Jaskyniarstvo je tímová práca. Sám človek v jaskyni veľa toho nezmôže. Čím lepšia partia, tým lepšie. Po Slovensku, ale aj v Čechách sa veľa skupín rozhádalo. Potom veľa jaskyniarov odíde a je nás čím ďalej, tým menej. Nemá potom kto robiť v tých jaskyniach.
Na Slovensku je cez päť tisíc objavených jaskýň. Príde mi to ako veľký počet na našu krajinu. Je ešte čo objavovať?Tak napríklad na Mojtíne máme objavené tak jedno percento. Je toho strašne veľa čo objavovať. Do toho množstva na Slovensku sa počítajú aj jaskyne, ktoré majú štyri – päť metrov. Takých poriadnych veľkých, kde sa oplatí ísť aj pozrieť je približne dvesto až tristo. U nás máme dve také väčšie cez 100 metrov hlboké a cez pol kilometra dlhé a potom x ďalších malých , kam tiež chodievame robiť.
Hovoríš, že tam chodievate robiť. Čo to znamená? Nie je to len, že objavil som jaskyňu a idem na ďalšiu?!
Nie nie. Celé sa to rozširuje, prehlbuje. Keď chceš postúpiť ďalej, väčšinou je to zanesené od hliny, zasypané kameňmi alebo je to úzke. Žiadna jaskyňa nie je zadarmo !
Skôr ťa ťahá to objavovanie, zvedavosť čo za tým je.
Dopočul som sa, že si držiteľom slovenského hĺbkového rekordu -2060 metrov, ktorý si dosiahol v najhlbšej jaskyni na svete Krubera – Voronja na Kaukaze. Ako si sa vlastne k tomu dostal? Čo tomu predchádzalo?
Bola tu taká možnosť, tak sme išli. Hlavne sme spoznali na expedíciách tých Rusov, ktorí tam chodia. Tak sme dostali od nich ponuku, že ak chcete ísť tak poďte s nami. Totižto ja som bol na Kaukaze už viac krát predtým, ale to boli také menšie jaskyne a v inej časti Kaukazu.
Zaujíma ma aj akým spôsobom prebieha napríklad financovanie, keď už teda príde nejaká takáto ponuka?
Väčšinou to ide z vlastného, najmä cestovanie. Na výstroj sme mávali aj sponzorov, takže sme neplatili úplne všetko. Stačilo sa tam dostať.
Je možné ešte vylepšiť ten rekord?
Už sa to príliš nedá lebo tá jaskyňa má 2170 metrov hĺbky a pomaličky už je na úrovni mora, takže hlbšie už nepôjde. Ten koniec je už iba pre potápačov. To absolvovalo iba zopár ľudí na svete, možno štyria.
Ako sa tam išlo?
Dole sme išli 5 dní. Väčšinou po lanách. Hore nejakých 6. Je to v podstate ako keby si liezol niekde na Everest, ale ideš dole. Cez noc prespíš a pokračuješ ďalej. Samozrejme sa tam neriadiš normálnymi hodinami, ale keď si unavený prespíš a potom pokračuješ. Riadiš sa tým ako sa cítiš.
Dozvedel som sa aj o nejakých problémoch s vrtuľníkom. Čo sa tam stalo?
To bola chyba pilota. Keď sme pristávali, tak sa zachytil zadným rotorom o sneh. Bolo to v zime, nič poriadne nebolo vidieť. Utrhol ho, ešte aj pridal, čo nás vyzdvihlo do vzduchu, kde sa celý vrtuľník roztočil. Nás povyhadzovalo von a vrtuľník nakoniec padol medzi nás. Na šťastie sa nikto nezabil. Ja som mal zlomené koleno, utrhnutý predný väz, ruku som mal narazenú, ústa rozbité.
Takže výprava sa skončila..
Áno. To bola prvá výprava, potom sme prišli o dva roky na to a to už sme prežili.
Dostal si sa aj do Južnej Ameriky v rámci expedície na stolovú horu Roraima vo Venezuele. Jednalo sa o najdlhšiu kvarcitovú jaskyňu na svete. Ako si sa dostal k tomuto a čo sú to tie kvarcity?
Tak ako ku každej takejto podobnej výprave. Pozvali ma. Ono totižto nie je veľa ľudí na svete, ktorí sú ochotní podstúpiť takéto expedície. Aj v tom Rusku je veľa jaskyniarov, ale máloktorí idú do takých veľkých priepastí. Je nás málo, ktorí sú ochotní ísť do takýchto extrémov.
K tým kvarcitom, je to vlastne pieskovec, ktorý robí takú ružovkastú farbu vo vnútri. Na povrchu je to čierne, kvôli siniciam, ktoré sa tam nachádzajú.
Otázka na záver. Vedel by si predstaviť život bez jaskýň?
No keď to tak zvažujem, tak už asi nie. Už je príliš neskoro